Latinsko-americké tance
Latinskoamerický tanec je spoločenský tanec pochádzajúci z latinske
Ameriky. Niektoré z latinskoamerických tancov sú zaradené medzi súťažné spoločenské tance. Latinskoamerické tance sú: čača, rumba, samba, salsa, mambo, merengue, bachata, kumbia, bolero. Niektorí medzi ne rátajú i tango a argentínske tango. Typické argentínske ľudové tance sú chacarera, gato, escondido a zamba.
Bolívijské: morenada, kullavada, lamerada, caporales a tinku. Niekedy sa za latinskoamerické tance pokladajú iba tance spadajúce do kategórie súťažného spoločenského tanca. Vtedy medzi ne patrí týchto päť tancov: čača, rumba, samba, paso doble a jive. Posledne dva menované pritom ale nepochádzajú z latinskej Ameriky. Dejiny Prvým afrokubánskym rytmom, ktorý sa stal populárny, bola rumba
SAMBA
SAMBA a Brazília patria k sebe ako dym a oheň, blesk a hrom a noc a deň. SAMBA je neodmysliteľnou súčasťou brazílskej kultúry – je to hudba a tanec pre ľudí.
Karneval a SAMBA je ďalšie slovné spojenie typické pre náladu, akú táto hudba zapaľuje v brazílskych srdciach.
Každý rok sa v brazílskom Rio de Janeiro vo februári na 5 dní a 5 nocí zastaví všedný pracovný ruch – je čas karnevalu... Nekonečný sprievod fantasticky vyzdobených alegorických vozov, každý so svojou skupinou muzikantov a tanečníkov tancujúcich na hudbu SAMBY, ktorá bola skomponovaná osobitne pre túto príležitosť. Alegorické vozy tvoria žiarivý, farebný, nikde sa nekončiaci prúd, čo sa valí mestom.
Dávno pred začiatkom karnevalu veľa nadšených rúk navrhuje a pripravuje úžasné kostýmy a stavia alegorické vozy, ktoré budú vyjadrovať tému, čo si skupina vybrala ako svoj príspevok do fantastického sprievodu. Špeciálne školy SAMBY, alebo ako im Brazílčania hovoria Escalas do Samba, sa počas karnevalových sprievodov schádzajú a navzájom súťažia.
Hoci si väčšina ľudí, ktorí nie sú z Brazílie, myslí, že SAMBA je jeden osobitný tanec, nie je to tak. SAMBA má neuveriteľne veľa verzií – odlišujú sa rytmom, tempom a náladou – a výsledok je množstvo tancov. Tanec, ktorý Západ pozná pod menom SAMBA, je iba jeden z mnohých vzrušujúcich a strhujúcich rytmov.
Tanečníci iba vtedy úspešne vyjadria charakter SAMBY, keď sa vžijú do koketnej a bujarej nálady karnevalu.
Veľa figúr používaných v SAMBE si vyžaduje osobitné pohyby panvou. Je ťažké naučiť sa tieto pohyby, ale bez nich by figúry, ktoré si ich vyžadujú, neboli rytmické a autentické.
Ďalší dôležitý pohyb, ktorý sa tanečníci SAMBY musia naučiť, je pohyb nazvaný SAMBOVÝ POHUP. Tento pohyb sa robí vo všetkých figúrach, v ktorých sa ráta doba „RAZ a DVA“. Ak tanečníci chcú dosiahnuť majstrovskú SAMBU, mali by sa usilovať dokonale zvládnuť tieto dva pohyby. Tieto pohyby nielenže vylepšia samu SAMBU, ale aj zoštíhlia driek tanečníkov.
SAMBA má dve doby v každom takte s najväčším dôrazom na tej druhej. Štandartné tempo je 50 taktov za minútu.
V zatvorenom čelnom postavení pri SAMBE sa telá nedotýkajú a používa sa uvoľnenejší postoj
Cha-cha
Cha-cha-cha [čítaj ča-ča-ča], skrátene často Cha-cha, je veľmi svižný latinskoamerický tanec pochádzajúci z Kuby. Rytmus sa vyvinul z kubánskeho tanca Danzon synkopováním 4. taktu.
Cha-cha-cha je jedným z piatich lationskoamerických súťažných tancov, medzi ktoré sa zaradil ako posledný v poradí, a v zjednodušenej forme sa vyučuje aj v tanečných kurzoch.
Základný pohyb aj väčšina jednoduchých figúr je rovnaká pre oboch partnerov (zrkadlovo). Typická je pre tento tanec cha-cha-cha premena na synkopovanou dobu 4 (teda v rytmizácia 4a1), pri ktoré znie výrazný zvuk kubánskeho hudobného nástroja giro. Cha-Cha sa tancuje ako na pôvodnú latinskú hudbu alebo na latin rock či latin pop.
Základný pohyb v jednom takte sa skladá z troch pomalých krokov a dvoch rýchlych.
História
Slovo cha-cha vzniklo na Haiti podľa zvuku zvončeka, na ktorý sa hrával pri tradičných tancoch. Melódie cha-chi sa vyvinula predovšetkým z mamba. Na konci 40. rokov bolo mambo v USA veľmi populárne, ale náročné kvôli svojej rýchlosti. Preto sa začalo hrať pomalšie a vznikla cha-cha.
V roku 1951 hudobník Enrique Jorrín, ktorého orchester hral v havanské kaviarni Prado di Neptune, predstavil tento spomalený rytmus pod dnešným názvom na Kube. V roku 1953 sa jeho melódie La Engañadora a Silver Star stali hity.
Rumba
RUMBA, presnejšie KUBÁNSKA RUMBA, je nepochybne najobľúbenejší tanec prevažnej väčšiny tanečníkov latinských tancov. Napriek tomu, že princípy tanca sú prekvapujúco jednoduché, trvá roky, kým tanečník dosiahne v tomto tanci vysoký stupeň dokonalosti.
RUMBA je pre začiatočníkov pomerne jednoduchá a netrvá dlho, kým tanečník dosiahne dobrú úroveň. Avšak profesionálni tanečníci počas svojej kariéry musia venovať veľa času a úsilia tomu, aby dosiahli skutočné majstrovstvo. Tancovať dobrú RUMBU je cieľom všetkých milovníkov latinských tancov.
Počas svojej dlhej histórie hrala RUMBA veľa úloh. Na začiatku to bol tanec plodnosti, ktorými tanečníci napodobňovali pytačky vtáctva a zvierat pred párením. Neskoršia verzia RUMBY preniesla tieto sexuálne impulzy do sveta ľudí, vyvolávajúc v nich pocit vzrušenia. Výrazná hudba s erotickým rytmom pripomína ženu s jej zmyselnými a zvodnými pohybmi, ktorými upútava pozornosť vyvoleného muža.
V dnešnej choreografii RUMBY ostalo veľa z toho dávneho príbehu ženy, pokúšajúcej sa prilákať a ovládnuť muža, využívajúc svoje ženské pôvaby. A preto sa v RUMBE s dobrou choreografiou vždy vyskytujú ženské prvky ľahkého výsmechu a unikanie partnerovi. Muž je najprv objektom túžby, aby ho neskôr partnerka odmietla. Na zmyselné a erotické lákanie ženy odpovedá muž vyjadrením a predvedením svojej mužne sily, usilujúc sa získať jej priazeň.
Rytmus RUMBY je štvordobový, pričom najväčší dôraz je na štvrtej dobe. Štandartné tempo je 27 taktov za minútu.
Paso Doble
Prvá zmienka o ňom pochádza z r. 1918 ako o španielskom onestepe. Známejším sa stáva až v prvej polovici 20. rokov, kedy sa viac rozšíril. Pochádza zo Španielska z ľudových tancov oslavujúcich víťazného toreadora. Je obohatený aj prvkami flamenca. Do súčasnej podoby bol upravený francúzskymi učiteľmi tanca, preto majú aj niektoré figúry francúzske názvy. Partnerka v páre predstavuje toreadorovu šatku, ktorou toreador dráždi býka. Tanec je veľmi populárny, pretože je veľmi tvorivý a od r. 1959 (po II. svetovej vojne) bol tento tanec uznaný za súťažný. Má približne 60 taktov za minútu pri 2/4 rytme.
Jive
Počiatky tanca jive sú späté s černošskými otrokmi na juhu USA, kam si ho domorodí černosi priviezli z Afriky. Neskôr sa začína vyvíjať so vznikom jazzu. Jeho dnešná podoba je výrazne ovplyvnená swingom. V 30. rokoch 20. storočia to bola práve swingová hudba, ktorá dala vzniknúť tancu Jitterburg a americkému swingu. V päťdesiatych rokoch prišiel Rock´n´Roll. Zo začiatku sa tancoval bláznivo, akrobaticky a divoko, avšak bol ton on, ktorý podnietil vzniknutie dnešnej podoby jivu. Keďže jive je tancom nepostupovým (tancuje sa zväčša na mieste) bol zo začiatku spájaný s mladými ľuďmi, ktorí pomocou neho vyjadrovali revoltu. Snažili sa vytlačiť z parketu starších, ktorí tancovali najmä postupové tance. Najviac zreteľný aspekt jivu je jeho rýchlosť. Pri tancovaní je využívaná priestrannosť tanečného priestoru a je tancovaný so silou. Hudba obsahuje poskokové rytmy a ľahké melódie v 4/4 takte, pričom štvrtá doba je príznačná pre rytmus. Taktiež možno tancovať na 2 takty, pričom kroky v 3. a 4. dobe sú prehodené. Základný krok jivu je takzvaná jivová premena - tancovaná ako krok-prísun-krok na jednu stranu a potom krok-prísun-krok naspäť, ktorá je zakončená kolískou. Jive väčšinou býva posledný tanec vystúpení, súťaží a je takisto jeden z najťažších na správne zatancovanie, pretože obsahuje chase kroky, rôzne kopy a premeny s nohami, ostré otočky a rýchle zmeny rúk.
Salsa
História:
Jedným z najstarších prarodičov salsy je CONTRADANZA, ktorá vznikla vo Versailles. Na španielskom dvore bol tento tanec veľmi populárny, až sa napokon spolu so Španielmi dostal až na Karibik. Ďalšou súčasťou kubánskej hudby sú rytmy afrických otrokov, ktoré sa veľmi často objavovali v ich náboženských rituáloch. Svojím dielom k vývoju salsy prispeli i haitskí prisťahovalci. V druhej polovici 19. storočia sa kompozičné metódy začali od seba v závislosti od regiónu nenápadne odlišovať. Na východe Kuby bazírovala hudba na postupnosti jednoduchých akordov, ktoré sprevádzali speváka, spievajúceho prevažne imrovizované texty. Všetky tieto znaky sú pre salsu charakteristické doposiaľ. Na západe podliehala hudba viac európskemu vplyvu, pričom nástroje častokrát pripomínali francúzsky orchester.
Charakteristika:
Slovo „salsa“ si zvolil v 60. rokoch grafický dizajnér Fania Studios-Izzy Sanabria, aby bol koncert predaja novej hudby lepšie predajný. Vlastne tým označil hudobný štýl, ktorý sa vyvíjal na multikultúrnej úrovni na mnohých miestach naraz. Salsa ako hudobný štýl má jasnú štruktúru:
- úvod
- melodická časť
- časť s rytmom alebo perkusiami
- Montuno
- ďalšia melodická časť
- koniec
Do slovenčiny by sa dal pojem salsa preložiť ako „omáčka“. Rozumie sa pod ním určitý druh latinsko-americkej tanečnej hudby, ktorá je od 70. rokov stále populárnejšou. Salsa je vriacou pikantnou omáčkou, pripravenou z rôznych prísad, ktoré samé o sebe vyvolávajú závislosť. Na salse je výnimočné to, že sa pri tanci môžete oprieť, či doslova objať jej rytmus. Pohyb je veľmi temperamentný. Na rozdiel od štandardných európskych tancov ide o tzv. „Tanec z ulice“. To znamená, že tanečníkovi ostáva ponechaná kreativita. Každý tanečník vkladá do pohybu kus svojho srdca.
Mambo
Mambo je latinský tanec kubánskeho pôvodu, ktorý korešponduje s hudbou mambo. Rytmicky sa podobá na pomalšiu rumbu, avšak krokové variácie bývajú komplexnejšie.
V štyridsiatych rokoch 20. storočia prišiel hudobník Perez Prado s tancom k hudbe mambo a bol zároveň prvým človekom, ktorý svoju hudbu verejne prehlásil za štýl mambo. Po Havane sa Prado so svojou hudbou presťahoval do Mexika a neskôr do New Yorku odkiaľ sa začal šíriť po svete.
História:
Je to populárna gitarová hudba z Dominikánskej republiky, ktorú preslávil napríklad hit Obsesion od skupiny Aventura. V dominikánskej republike bola gitarová hudba populárnou snáď odjakživa, ale prvá nahrávka v štúdiu vznikla až v 60. rokoch minulého storočia. Najprv bola bachata považovaná za romantickú, potom za nemravnú a časom ju hralo len jedno rádio. Spájala sa so svetom chudoby a prostitúcie. Tam dlho aj zotrvala a v jej textoch sa začali objavovať slangové výrazy, sexuálne dvojzmysly a nimi vyrozprávané príbehy chudobných ľudí a podsvetia. Na výslnie sa opäť začala dostávať v období medzi 70.-90. rokmi, keď sa postupne „zromantizovávala“, a tým sa stala akceptovateľnejšou. K úspechu jej pomohli aj prvky merengue v skladbách. Bachata sa začala nahrávať s elektrickou gitarou, začali ju hrávať úspešní hudobníci zo strednej vrstvy a postupne ju akceptovala celá spoločnosť.
Charakteristika:
Je to veľmi príťažlivý párový tanec. Tanec zamilovaných, nevyužíva veľa prvkov, ale je náročným na pohyb tela… Tanečníci sú pri nej v tesnom objatí a spoločne si vychutnávajú vzájomnú blízkosť a romantickú hudbu.